UMUČENIE POLYKARPA
Polykarp podstúpil mučenícku smrť. Jeho zatknutie, vypočúvanie, odsúdenie a popravenie, čo sa malo udiať krátko po jeho návrate z Ríma, opisuje dokument Umučenie Polykarpa (Martyrium Polycarpi).
Je to najstarší záznam mučeníckej smrti jednotlivej osoby (ak nepočítame usmrtenie svätého Štefana v Skutkoch apoštolov, kap. 7), a preto je často pokladaný za prvé aktá mučeníkov. Z hľadiska literárnej formy však nepatrí medzi aktá, ale do ranokresťanskej epistolografie - je to list, ktorý posiela cirkev v Smyrne spoločenstvu veriacich v meste Filomélium (nachádzalo sa neďaleko pisídskej Antiochie) vo Frýgii (provincii vo vnútrozemí Malej Ázie).
Tento list bol napísaný krátko po Polykarpovej smrti. Na základe kapitoly 18,3 možno predpokladať, že bol zostavený ešte pred prvým výročím Polykarpovho mučeníctva.
Očití svedkovia takto opisujú jeho mučeníctvo: "Keď bola hranica pripravená, Polykarp si zobliekol šaty a odviazal opasok a pokúšal sa sám aj vyzuť, aby náhodou niekto z verných, ktorí sa vždy snažili dotknúť sa aspoň jeho tela, nepribehol a nevyzul ho. Pre svoj čnostný život už pred umučením bol ozdobený všetkou krásou.
Hneď ho potom obklopili so všetkými nástrojmi, ktoré boli potrebné na upálenie. Ale keď ho chceli ešte aj klincami pripevniť, povedal: "Nechajte ma tak. Veď ten, ktorý mi dá pretrpieť oheň, dá mi aj to, aby som aj bez vášho zaistenia klincami pokojne vytrval na horiacej hranici." A tak ho nepribili, ale iba priviazali.
On teda, s rukami zviazanými za chrbtom, ako krásny baránok vybraný z veľkého stáda za obetný dar na obetu príjemnú bohu, pozdvihol oči k nebu a povedal: "Pane, všemohúci Bože, Otec svojho milovaného a velebeného Syna Ježiša Krista, skrze ktorého sme poznali teba, Bože anjelov a mocností, všetkého stvorenstva a celého pokolenia spravodlivých, čo žijú pred tvojou tvárou! Dobrorečím Ti, že si ma uznal za hodného tohto dňa a tejto hodiny, aby som v zástupe mučeníkov dostal podiel na kalichu tvojho Pomazaného a skrze Ducha Svätého dosiahol vzkriesenie duše i tela pre večný život v neporušenosti. Kiež by som bol dnes prijatý medzi nich pred tebou ako vyberaná a príjemná žertva, ako si to ty, pravdivý Boh, ktorý nepozná lož, pripravil, mne oznámil a teraz splnil.
Preto ťa za všetko chválim, velebím ťa, oslavujem ťa skrze večného nebeského veľkňaza, tvojho milovaného Syna Ježiša Krista. Skrze neho sláva tebe i jemu i Duchu Svätému teraz i v budúcom veku. Amen."
Keď povedal "Amen" a modlitbu zakončil, posluhujúci zapálili oheň. Keď potom vyšľahol obrovský plameň, videli sme zázrak. Bolo nám dané vidieť to a boli sme zachránení, aby sme mohli aj iným zvestovať, čo sa prihodilo. Lebo oheň mal tvar oblúka ako lodná plachta, napnutá vetrom a obklopoval mučeníkovo telo, ktoré bolo uprostred a vôbec nevyzeralo ako upečené mäso, ale ako upečený chlieb alebo ako zlato a striebro, rozpálené v peci. A cítili sme takú ľúbeznú vôňu, ako keby rozvoniavalo kadidlo alebo nejaká iná vzácna vonná látka.
Keď teda bezbožníci videli, že oheň nemôže stráviť jeho telo, rozkázali dobíjačovi, aby Polykarpa prebodol dýkou. Keď tak urobil, vytrysklo z ľavého boku také množstvo krvi, až uhasila oheň. Ľudia žasli, že je taký rozdiel medzi neveriacimi a vyvolenými."
Polykarp bol prebodnutý dýkou 23. februára 155 okolo druhej popoludní. Kresťania jeho telo pochovali. Ostatky mučeníka sú dnes uchovávané v kostole S. Ambrogio della Massima v Ríme.
https://svetkrestanstva.postoj.sk/44896/akoze-by-som-mohol-potupit-svojho-krala-ktory-ma-spasil